Oficiálne stránky pre návštevníkov Bratislavy  

Radošinské naivné divadlo začalo písať svoju históriu premiérou hry Nemé tváre alebo Zver sa píše s veľkým Z. V priebehu nasledujúcich rokov sa z amatérskeho súboru (Pitva, r. 1966; Z duba spadol, oddýchol si, r. 1968; Pŕŕŕ, r. 1969) stáva svojské, originálne divadlo nemajúce na Slovensku obdobu. Jeho ľudovosť, múdra naivita vlastná prostému človeku, humorný pohľad vzácny presným zachytením istého spoločenského javu či problému, kritika vzbudzujúca očistný smiech triafaním do živého začína mať úspech. S hrami Jááánošííík (1970), Človečina (1971), Alžbeta Hrozná (1975).
Divadlo sa preslávilo nielen na zájazdoch po Slovenskej republike ale i po celom Československu a vydobylo si stálu scénu na poloprofesionálnej úrovni v Bratislave. Hra Človečina  je tvrdou karikatúrou malomeštiackej rodiny a vypovedá o citovej ľahostajnosti predstaviteľa modernej konzumnej spoločnosti. V Alžbete Hroznej je stará legenda o krvavej grófke len podkladom pre satiru útočiacu na súčasné konvencie, deformácie, šarlatánstvo a zbyrokratizované myslenie. Radošinské naivné divadlo ako jediné na Slovensku hrá v dialekte (piešťanskom), čo podčiarkuje jeho ľudovosť, jeho záujem o obyčajného človeka ako hrdinu svojich hier, ale i diváka – adresáta vtipu, satiry, irónie, bystrej improvizácie, recesie, gagov, trpkej, odhaľujúcej pravdy i hlbokého optimizmu, s akým členovia súboru veria v nápravu javov, proti ktorým svojím umením bojujú, veria v návrat mravných kritérií tam, kde absentujú. Devízami Radošinského naivného divadla sú originalita, ľudovosť, humor a úderná aktuálnosť.